Vyšiel ďalší preklad T. Keatinga

„Boh hľadá takých, čo chcú mať skúsenosť, a to omnoho viac než teoretikov. V našej kultúre máme sklon byť skôr teoretikmi ako zakúšajúcimi a vyhýbať sa skúsenosti, zvlášť vtedy, keď je život bolestivý. Myslenie je spravidla omnoho ľahšie než bytie. Myslenie je našou prevažujúcou kultúrnou podmienenosťou v dobe rýchlo sa rozvíjajúcich technologických zručností a masívnej vedeckej informovanosti. Kybernetická doba je primárne o informáciách, a nie o skúsenosti, chápaní a láske. Je treba vnášať do nej tieto duchovné hodnoty.“ (T. Keating, Reflexie o Nepoznateľnom)

Z predslovu k slovenskému vydaniu:

Reflexie o Nepoznateľnom sú štvrtým knižným titulom Thomasa Keatinga vychádzajúcim v slovenskom preklade vo vydavateľstve Minor.

Aj táto kniha, ako väčšina autorových, je prepisom jeho prednášok a zväčša si uchováva živý rozmer hovoreného slova. Mnohé z pasáží samotných Reflexií pôsobia dojmom krátkych apoftegiem, ktoré samy osebe pobádajú k pomalému čítaniu. Ale nielen forma pozýva zotrvať s textom. Je to predovšetkým obsah odvážnych reflexií, ktoré zazneli v neskoršom období života Thomasa Keatinga, kedy už jeho náhľady boli poznačené skúsenosťou temnej noci ducha. A keďže ide o prepisy prednášok pri rozličných príležitostiach, je zároveň prirodzené, že sa na týchto stránkach stretávame aj s opätovným vracaním sa k srdcovým témam autora. K témam nádherným, ktorých opakovanie nie je zaťažujúce, skôr naopak.

Reflexie o Nepoznateľnom sú klenot. Klenot pre tých, čo už aspoň tušia, že „bezmocnosť je náš najväčší poklad“. Bezmocnosť v každom ohľade, aj pokiaľ ide o obraz človeka o Bohu – o Bohu „bezmedznej lásky a pokory“, ktorý presahuje všetky kategórie jazyka i ustrnutých náboženských predstáv.

Bezmocnosť [ukážka z knihy]

„Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2Kor 12,9)

Bezmocnosť je naším najväčším pokladom. Nesnažme sa jej zbaviť. Všetko v nás sa jej chce zbaviť. „Milosť ti stačí“, ale nie spôsobom, ktorému by si mohol porozumieť. Prílišné ponáhľanie sa v snahe zbaviť sa našich ťažkostí je omylom, lebo nevieme, akú cenu majú z Božej perspektívy. Bez nich by sa mohlo stať, že nikdy nedospejeme k hlbokej a celostnej transformácii. Ak zlyhá všetko ostatné, proces zomierania bude tým miestom, kde už nebudeme mať inú voľbu pre to, ako prejsť procesom transformácie, lebo už nám bude všetko vzaté.

Duchovná cesta je oddanou ochotou nechať si vziať všetko, čo vlastníme skôr než začne proces zomierania. Urobí nás to nesmierne cennými pre nás samých i pre druhých, pretože tým anticipujeme svoju smrť, ktorá nie je koncom, ale začiatkom plnosti transformácie. Už vtedy, keď sme sa narodili, sme vstúpili do diania smrti a naše telo je dobre pripravené na posledný presun alebo prechod, ako niektorí uprednostňujú vravieť. Nemôžeme uvidieť Boha bez toho, žeby sme prešli smrťou, lebo intenzita jeho nahej prítomnosti by nás spálila a premenila na mastný fľak.

Ježiš Kristus musel počas svojho života skrývať dôstojnosť a moc svojej božskej prirodzenosti. Ukryť enormné vyžarovanie a moc jeho vnútornej prirodzenosti si vyžadovalo neustály zázrak. Jediný raz, kedy sa poodhalila, bolo na hore Premenenia, keď jeho tvár zažiari a jeho odev sa zaskvie v bielobe väčšej od snehu. Bola to jediná okolnosť, kedy bolo umožnené sláve jeho božskej prirodzenosti presvitnúť.

Kristus si neustále volí posledné miesto, to najposlednejšie miesto. Prečo? Lebo práve toto Boh neustále robí. Boh si nezakladá na tom, že je Bohom. Nezáleží mu na chválach alebo vďakyvzdaniach. To, čo ho zaujíma, je náš súhlas voči jeho láske k nám.

Svätý Pavol bol premenený tým, že mu Boh komunikoval svoje Ja, a tak píše: „Preto sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach“ (2Kor 12,9-10). Toto je dispozícia pre transformáciu. Transformácia nie je o veľkých duchovných skúsenostiach, ale o prijatí našej vlastnej ľudskej slabosti, ako ju zakúšame. Svätý Pavol následne vymenúva svoje ťažkosti: „hanobenie, núdza, súženia, prenasledovania a úzkosti pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“. Ak tomuto porozumieme, nebudeme potrebovať žiadnu ďalšiu výchovu.

Keď vnímame, že sme akoby zavesení na okraji ničoho a nikde neosadení, keď sme zmätení a nemáme kam ísť a zdá sa nám, že Boh je veľmi ďaleko a že sme od neho oddelení, ba až odcudzení, nadobudli sme dispozíciu, ktorá sa rodí počas temných nocí pôsobením Božej nesmiernej lásky. Toto sú cesty, ktoré podmieňujú našu ľudskú prirodzenosť a ktoré sú krok po kroku a v tempe, aké každý z nás v svojom povolaní, osobnosti a limitáciách potrebuje, používané v prospech našej premeny. Všetko je tak dobre vymyslené, že to ani nemožno kategorizovať: je to tá najdokonalejšia a najhlbšia forma psychoterapie.

Boh nás pozná skrz-naskrz a predsa nás nekonečne miluje. A hoci sme udržiavaní na fyziologickej úrovni, biofyzika nám hovorí, že samotné telo sa musí vyvíjať istými spôsobmi, aby unieslo inteligenciu a následne aby unieslo božské pôsobenia. Nie sme pripravení prijať enormnú realitu Boha bez prípravy, počas ktorej spolupracujú všetky prvky našej ľudskej prirodzenosti. Boh pracuje s prekážkami v nás s mimoriadnou jemnosťou, nehou, pevnosťou a trpezlivosťou. Ak chceš poznať seba samého, hovor s Bohom. On ťa pozná.

Bezmocnosť je tou najväčšou mocou aká existuje, lebo nás robí schopnými jednoducho byť čoraz viac kanálmi Božej moci a lásky.

Čím chceme na našej duchovnej ceste aktuálne byť? Stanovili sme si, že sa staneme svätými? Najväčší problém v túžbe stať sa svätým spočíva v tom, že to nestačí. Takouto túžbou by sme sa uspokojili s druhotriednou identitou. Skúsme si predstaviť, že by sme boli kultúrne podmienení ázijskými náboženskými tradíciami a že by sme túžili po nirváne, osvietení alebo po múdrosti nejakého veľkého guru. Akýmkoľvek spôsobom hľadíme na cieľ, to, čo spôsobuje transformáciu, je temná noc, lebo v nej sa stávame bezmocnými. S postupom času sa zmierujeme s našou slabosťou a sme šťastní, že sme úplne závislí na Bohu.

A týmto sa nachádzame v prvom kroku dvanásťkrokového programu anonymných alkoholikov, ktorý je azda tou najlepšou synopsou kresťanskej duchovnej cesty. V čom spočíva prvý krok? „Uvedomili sme si, že naše životy [akákoľvek je v nich závislosť] sa stali nezvládnuteľnými.“ A teda – nemôžeme s tým nič urobiť. V tomto postoji spočíva dokonalá dispozícia pre transformáciu. Temné noci nás privádzajú práve do tohto bodu: v tom spočíva ich práca. Takýmto pôsobením, hoci je trochu nepríjemné, je všetko omnoho ľahšie než sú nepríjemnosti nejakej tej závislosti. Toto vnorenie sa do priepasti Božej dobroty redukuje naše jediné vlastníctvo na nekonečné milosrdenstvo Boha. Čo viac ešte potrebujeme? Nič väčšie neexistuje.

Matúš (10,39) nám pripomína Ježiša, ktorý hovorí: „Kto nájde svoj život [dosiahne všetko, čo zaujíma nepravé ja], stratí ho, a kto stratí svoj život [kto ho urobí ničím] pre mňa, nájde ho [zistí, kým je].“ A kým teda je? Všetkým. Nič nie je ničím: je žiadnou vecou – žiadnou identitou mimo Boha. Tým, že sa staneme žiadnym konkrétnym objektom, staneme sa tým, čím je Boh – a teda žiaden konkrétny objekt, ale všetko. V tomto spočíva totálne nevlastnícky postoj voči sebe.

Ježiš učil, že k tomu, aby sme boli jeho učeníkmi, potrebujeme zaprieť svoje „najhlbšie ja“. Toto je oveľa kľúčovejšie než ostatné veci, od ktorých nás pozýva oslobodiť sa. Akákoľvek identita okrem Boha nie je identitou. Nemať žiadnu identitu, alebo skôr mať takú identitu, akú chce Boh, aby sme mali, je tým, čo má proces transformácie priniesť. Chcieť byť čímkoľvek iným ako je Boh, nie je pokorou. Takýto postoj nezodpovedá Božej veľkodušnosti, pretože Boh nám chce dať nielen všetko, ale aj svoje vlastné Ja.