T. Keating a to, „čo je naše“

Časom sa nám, verím, podarí vytvoriť priestor pre blog, kde by sme mohli prinášať komentáre k potrebným témam a hľadať odpovede na otázky. Skôr, než sa tak stane, rád by som na tomto mieste pridružil pár slov k tým komentárom, ktoré boli publikované na našom FB profile a ktoré ragujú na istý kritický post.

Thomas Keating, s rastúcim rozvíjaním sa svojej duchovnej cesty, vnímal seba samého ako „ombudsmana celého sveta“. Jeho život – ako sa nám javí z toho, čo po ňom zostalo, a tiež zo svedectiev tých, ktorí ho poznali, tomu nasvedčuje. Preto sa azda nebude takáto charakteristika („ombudsman celého sveta“) zdať byť protirečivou „pokore“. A ak áno, nuž, čo sa dá robiť… Prínos T. Keatinga je natoľko esenciálny a jednoduchý, že nič základnejšie nemožno v metodickej rovine modlitby myslieť: v metodickej rovine, pokiaľ ide o bezprostrednosť prístupu k cieľu modlitby, a teda k daru kontemplácie. Samozrejme, že k tomuto cieľu vedú mnohoraké chodníky – a teda že každý človek má nejakú tú svoju osobitú cestu.

Jedno z jeho kritickejších vyjadrení – vždy citlivých, no pritom jasných – uvádza, že ako členovia toho-ktorého náboženstva zákonite podliehame náboženskému „superegu“, ktoré je akýmsi krajným vyjadrením osobnej egoity človeka. Toto „superego“ sa však neprejavuje len v náboženstve ako takom, ale analogicky, a zároveň logicky a nevyhnutne, aj v jednotlivých charizmatických prúdoch v rámci daného náboženstva.

Modlitbu súhlasu možno bez pochýb začleniť do Lectio Divina, ktoré od čias raného kresťanstva predstavuje absolútny model modlitby. (K tomuto rozmeru Lectio sa dostaneme viac na inom mieste.) Ona v zásade nie je ničím novým. A okrem toho, jej esenciálnosť a bezprostredná zameranosť na cieľ Lectio Divina (na dar kontemplácie) poznačuje všetky ostatné momenty alebo rozmery Lectio a vďaka tomu – v podobe ovocia – zvnútra preniká a osviežuje všetky charizmatické vyjadrenia: ktokoľvek sa ju modlí, či už je to člen nejakej kresťanskej denominácie alebo člen nejakého charizmatického hnutia, rehole, bude z nej profitovať. Ak teda Modlitbu súhlasu praktizuje jezuita, salezián, františkán, kapucín… nikomu z nich neuberie na jeho osobitej charizme, naopak, prehĺbi ju a zošľachtí.

Na margo tohto možno už len s istou dávkou irónie (a smútku z postojov, podľa ktorých Modlitba súhlasu protirečí tej-ktorej charizme – že to nie je to, „čo je naše“) poznamenať, že ak taký velikán, ako bol svätý Bonaventúra – interprét života modlitby svätého Františka z Assisi – odkazoval napríklad na autora, ako bol Dionýz Areopagita, zrejme sa previnil proti tomu, „čo je naše“, proti františkánskej charizme…